Nechcem, aby sa môj blog venoval politickým témam, a vlastne ani historickým, ale ...
Je to história, ktorá sa ma už dotkla, ktorú som zažila na vlastnej koži ... aj keď vtedy som mala len trinásť rokov ... Možno si poviete, že čo si také dieťa môže pamätať. Ale reakcie a strach mojich rodičov, na mňa vplývali takou silou, že veľa vecí sa mi priam vryli do pamäti.
To som si uvedomila dnes, pri počúvaní rozhlasu. Keď som počula archívne hlásenia hlásateľov o aktuálnej situácii ... ako vojaci obsadzovali budovu rozhlasu, televízie ... Všetko som si to pamätala ... hlasy, tóny hlásení ... zimomriavky som mala.
Chodili sme sa pozerať na kolóny postupujúcich vojsk ... Obrnené autá, tanky s bielym pásom namaľovaným spredu dozadu robili v meste neskutočný rachot. Ich oceľové pásy trhali dlažobné kocky ciest. Pamätám si vojakov ... boli to všetko mladí chlapci, dezorientovaní, ktorí ani nevedeli kde sú a čo tu robia. Mnohí mali poviazané hlavy špinavým obväzom spod ktorého presakovala krv. Slováci do nich hádzali kamene, aj tie vytrhané dlažobné kocky ...
Bývali sme vtedy neďaleko námestia a cesty, kade vojská prechádzali ... Neskôr sa presúvali hlavne večer a v noci. Často som počula streľbu zo samopalu ... Tiež to bol poriadny rachot znásobený tichom noci. Ostali po ňom diery na fasádach a rozbité okná ... A strach z ďalšej vojny ... to bolo najhoršie ... Situácia sa potom z týždňa na týždeň upokojovala, vojaci sa už nepresúvali, utábotili sa na miestach po celej republike.
Och, ako som sa nechala strhnúť spomienkami ... ale výročie je výročie ... nie ? :)
Majte krásne dni horúceho leta ... pozdravuje vás Laura ♥
Lauri, presne tak, aj keď sa človek tým nechce zapodievať, má to v hlave, v mysli, nedá sa inak. My s mužom sme včera hneď od ráno rozprávali deťom svoje zážitky. Rádio a TV som ani počúvať a pozerať nemohla, mala som zimomriavky a slzy na krajíčku.
OdpovedaťOdstrániťNašťastie mi to s deťmi prešlo zas veselo, ale kebyže sme s mužom doma sami, celý deň spomíname.
Nádhernááááá fotka!
Pá
Vzpomínku na ten den mám v sobě stále živou. Bylo to zlé,neuvěřitelné.
OdpovedaťOdstrániťHanka
Lidé by neměli zapomínat a měli by ty vzpomíky a zkušenosti předávat dalším generacím.
OdpovedaťOdstrániťPodle průzkumů prý většina mladých o roku 68 nic neví.
Jinak, Lauri, mým rodičům bylo taky 13 let ;)
Hezký den, Ilona
Zdravím, většina mladých, pokud se o to vyloženě nezajímá ani nemůže nic vědět o roku 68, protože se o tom ve škole neučí. Petra
OdstrániťPéťo, syn je ve 3. třídě, takže nevím, co se dnes učí ve vyšších třídách. Syn má tyto informace od nás a od prarodičů. Myslím si, že je to základ všeobecného rozhledu.
OdstrániťHezký den. Ilona
My jeli vlakem od babičky a dědy z Oravy a když jsme přijížděli na nádraží Bubny tak v tunelu stály tanky - nevěřila jsem svým očím a bulela jsem, , aniž bych věděla co se děje .Ale tanky tenkrát, to mi bylo 14 let pro mě znamenali válku.....bylo to smutné.Vidím to jako dneska.
OdpovedaťOdstrániťVeľmi pekne vám ďakujem za vaše spomienky v komentároch ... Súhlasím s Ilonkou, že deťom majú predovšetkým rodičia a starí rodičia prijateľnou formou vysvetľovať informácie patriace k všeobecnému rozhľadu. Nespoliehať sa len na školu. :)
OdpovedaťOdstrániť