zdroj obrázku : Internet
Až neskôr som si začala plne uvedomovať, že je to deň, ako každý iný ... úplne obyčajný piatok a nešťastia sa stávajú každý deň. Či je piatok, pondelok, alebo streda ...
A ešte o jednom strachu chcem napísať ... alebo sa z neho vypísať ? Spolu so sestrou sme po našej mamke zdedili obrovský strach o našich najbližších ... Viem, každá matka sa bojí o svoje deti, ale tento strach, to bolo až moc ... Keď sme mali ísť na výlet, neskôr na služobnú cestu, tri dni predtým panikárila, mala katastrofické scenáre, čo všetko sa nám určite stane ...
Neskôr som to zažívala aj ja ... Keď sa dcéra včas nevrátila zo školy, určite ju uniesli, vopchali do bielej dodávky a odviezli na neznáme miesto ... a ona sa len zatárala ku kamoške.
Teraz je to už oveľa lepšie ... Pomohla mi sestra ...
Keď jej pred dvoma rokmi diagnostikovali pokročilé, štvrté štádium veľkého nádoru na mozgu a lekári ju domov poslali umrieť, nevzdala to a vrhla sa na alternatívnu liečbu. Zoznámila sa s niekoľkými liečiteľmi a jeden z nich v nej odhalil liečiteľské schopnosti a naučil ju robiť s energiami ... Mimochodom, podstatnú časť nádoru jej vyoperovali (samozrejme že po známosti) a čo v hlave zostalo už nerastie a nie je to zhubné. Žije úplne normálny život, vrátila sa do práce.
Veľa sme sa o našom strachu rozprávali ... a tým, že som to všetko tak prežívala a bála sa, tým som vlastne nešťastia privolávala ... Dnes sa snažím za každých okolností myslieť pozitívne, dopredu sa nestrachovať, veď všetko bude v poriadku. :) Musím sa priznať, že teraz žijem oveľa pokojnejšie.
A ako ste na tom zo strachom vy ? milé blogerky ...
Pozdravujem všetkých ... vaša Laura ♥
Laury, když byly děti malé, také jsem vyráběla neustále katastrofické scénáře, když nepřišly včas domů apod.. Během života se ale stalo spoustu hrozných věcí, které jsem naprosto nemohla ovlivnit a musela jsem se s tím vyrovnat a strach mě přešel. Teď si říkám, že na strach je vždycky dost času, tak proč se trápit dopředu. Vyléčení tvojí sestry je úžasné. Přeji vám oběma pěkné dny.
OdpovedaťOdstrániťMas uplnu pravdu... Na strach je casu dost... Ale puto medzi najbližšimi je take mocne... bojime sa jeho pretrhnutia... Bat sa treba, ale povedala by som "tak zdravo" ... aby sme boli obozretni... Marti, maj sa fajn... L.
OdstrániťTaky přeji, milá Lauro, vám oběma pevné zdraví a smekám - že to sestra ustála.
OdpovedaťOdstrániťTo musely být horké chvíle.
Já osobně mám panickou hrůzu z hadů a pavouků.
( můj zlatý nejmilejší vysavač by mohl o pavoucích vyprávět )
Jiřina z N.
Jirinka ano, bolo to tazke... Sestra bola velmi silna... Ona nepocitala s moznostou, ze by to mohlo aj zle skoncit a tym davala silu aj nam...
OdstrániťHadov sa hrozne bojim aj ja... Jedno leto sme mali uzovku v zahrade... poviem ti, bol to boj v mojom vnutri... Ale casom sme si na seba zvykli a respektovali sa... :)
Lauro, ten hrozný strach znám. Letos to bude 22 let, kdy nám zemřel starší syn, bylo to krátce po jeho 18 narozeninách. Zemřel na virový zánět mozku. Mladšímu synovi bylo v té době 15 let, od malička byl hodně nemocný a strachu o něj jsem hodně zažila. O to větší strach jsem o něho měla po smrti staršího syna. I o manžela, když někam jede, tak jsem klidnější, když mi napíše, že dobře dojel. Syn už má rodinu a já se bojím o vnoučata. Vím, že se strachem se žít nedá, ale já se s tím nemůžu stále vyrovnat. Snad se mi to jednou podaří. Růža
OdpovedaťOdstrániťRuzenka, to co pises ke strasne ... nedivim sa, ze to v tebe stale zostava... Pred rokom a pol moj syn prezil plucnu emboliu... poznam dobre tento druh strachu... Prajem tebe aj celej rodinke vsetko dobre... L.
OdstrániťAsi každý má nejaký druh strachu. Ja teda z bielych plášťév doktorských, to už vieš :-)
OdpovedaťOdstrániťAle o inom: som rada, že sa tvoja sestra má dobre, už som sa ťa na ňu chcela viackrát spýtať, ale bolo mi to trapné, čo ak zle :-(
Škoda, že nepokračovala v písaní svojho blogu, bolo by to dobré čítanie, ale zas na druhej strane ju aj chápem, lebo predsa to je len moc súkromná záležitosť. Ale to, že dokáže narábať s energiou, to je fantastické. Poznala som jedného človeka, ale už zomrel. Bolo to zaujímavé počúvať ho a raz mi aj dokázal pomôcť, neverila by som, keby to nebolo na mne, ja som cítila.
Starosť o deti jasné že mám, ale asi v norme :-)
Pá
Laurinka ani nevieš ako si ma potešila touto správou :) Myslím na Tvoju sestru, nemala som odvahu sa spýtať, u nás sú to tiež dva roky od toho pekla... Mne totiž vadí a až ma zamrazí keď sa ma niekto spýta na moju dcéru - ako sa má, bojím sa že to zakríknem. A ten strach o deti bol u mňa vždy veľký, ja som sa o ne bála aj keď boli u maminy na prázdninách, či sa im niečo nestane. Ale teraz je to hotová katastrofa, hlavne keď nás čaká magnetická rezonancia a následná kontrola. Naposledy keď som šla roztrasená a v stave pred kolapsom pre výsledok, po jeho prečítaní (som zdrav. sestrička) som ledva vyšla pred vchod a tam som stála a plakala a plakala a plakala ... od šťastia..., nevadilo mi že po mne okoloidúci pacienti pozerali. Strachu sa už nikdy nezbavím. Prajem Tvojej rodinke a hlavne sestre pevné zdravie, lebo poniektorí sme už prišli na to, že keď máme zdravie tak nič iné už nepotrebujeme. Ahoj Iveta
OdpovedaťOdstrániť