sobota, 4. apríla 2015

Biela sobota

... a opäť niečo z nášho zvykoslovia v podaní Kataríny Nádaskej ... túto pani mám veľmi rada a veľmi rada ju aj počúvam ...  vie toho skutočne veľa ...


Biela sobota znamenala večerné slávenie vzkriesenia Ježiša Krista, po západe slnka sa zvyčajne začínali liturgické obrady, ale ráno a dopoludnia sa využívalo na drobné práce. Mohol sa siať bôb, prípadne hrach pretože ešte stále boli zvony zviazané. Gazdinky varili od obeda do večera šunku. Masť, ktorá sa vyvarila zo šunky sa zobrala a uschovala sa v uzavretej nádobe. S masťou sa liečili celý rok dobytku rôzne kožné choroby ( vošky, lišaje, opuchliny, odreniny).

Počas dňa sa stále držal pôst, ale v domácnostiach vrcholili prípravy na Vzkriesenie – varila sa huspenina, šunka. Rodina spoločne navštívila Kristov hrob  a večer bolo slávnostné Vzkriesenie s procesiou, pri ktorej sa opäť rozozvučali zvony. Večer Bielej soboty znamenal koniec posvätného ticha – v každej obci sa rozhlaholili slávnostné zvony oznamujúce slávnosť vzkriesenia. Medzi peknú tradíciu Bielej soboty patrilo stretnutie celej rodiny pri slávnostnej večeri. Počas Bielej soboty (ak sa nestihlo už predtým) sa maľovali vajíčka. Toto robili najmä dievčatá, ktoré si chystali vajíčka pre svojich kúpačov.



Po liturgickej slávnosti sa skončil 40 dňový pôst. To znamenalo, že večera bola bohatá, podávala sa údená šunka s chrenom. Chren symbolizoval spomienku na umučenie Ježiša Krista. Na stole nemali chýbať ani iné dobroty ako boli vajíčka, klobásky, pečené sliepky, husi, pečené mäso. Bývalo zvykom, že rodina zhromaždená vôkol ozdobeného stola si rozdelila spoločne jedno vajíčko tak, aby z neho každý mohol skonzumovať aspoň malý kúsok, aby bola rodina súdržná a jednotná. Po vzkriesení vyšiel gazda do dvora a štrngal reťazami, aby týmto zvukom odplašil hadov, žaby a všetky tie zvieratá, ktoré by mohli škodiť ľuďom i dobytku. Na východnom Slovensku bol známy archaický zvyk, že pri sobotnom zvonení si všetci utekajú umyť tvár, aby boli celý rok bystrí a zdraví. Matky išli s deťmi na pažiť. Tam na trávniku obkreslili deťom chodidlo, vyrezanú stopu chodidla odlúpnu a obrátia dolu trávou, tak že na vrchu je hlina. Tento úkon sa robil, aby sa v lete deťom nezbierali nohy, keď sa bosé potknú o kameň, alebo keď im do bosej nôžky pichne tŕň. Ak chlapci chcú vedieť, kde budú na jar hniezdiť vtáky idú po dvaja na pažiť, jeden nosí druhého na chrbte a volá: „ Kvoč, kvoč , čiap, čiap“. Na jar potom ľahko našli hniezda vtáčat.


 Ďakujem vám za návštevu a prajem pekné sviatočné dni ... 

Laura

4 komentáre:

  1. Zas krásne spomínanie na staré zvyky, dík!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tradície ... a vôbec ... rozprávanie ako bolo kedysi, čo sa kedy robilo ... to ja mám veľmi rada ... :)
      pa pa

      Odstrániť