utorok 21. augusta 2018

233/365 Dvadsiateho prvého

Hneď ako ráno vkročím do kuchyne, zapínam rádio a vyhráva mi celý deň ...   Mám naladené rádio Slovensko ... dobre tam hrajú a vždy sa aj dačo dozviem ...  Dnešné vysielanie venovali  okrúhlemu výročiu vpádu spojencov na naše územie  ...


Nechcem, aby sa môj blog venoval politickým témam, a vlastne ani historickým, ale ...
Je to história, ktorá sa ma už dotkla, ktorú som  zažila na vlastnej koži ... aj keď vtedy som mala len trinásť rokov ...  Možno si poviete, že čo si také dieťa môže pamätať.  Ale reakcie a strach mojich rodičov,  na mňa vplývali takou silou, že veľa vecí sa mi priam vryli do pamäti.
To som si uvedomila dnes, pri počúvaní rozhlasu. Keď som počula archívne hlásenia hlásateľov o aktuálnej situácii ... ako vojaci obsadzovali budovu rozhlasu, televízie ... Všetko som si to pamätala ...  hlasy, tóny hlásení  ...  zimomriavky som mala.

Chodili sme sa pozerať na kolóny postupujúcich vojsk ...  Obrnené autá, tanky s bielym pásom namaľovaným spredu  dozadu robili v meste neskutočný rachot.   Ich oceľové pásy trhali dlažobné kocky ciest.  Pamätám si vojakov ... boli to všetko mladí chlapci, dezorientovaní, ktorí ani nevedeli kde sú a čo tu robia.   Mnohí mali poviazané hlavy špinavým obväzom spod ktorého presakovala krv.  Slováci do nich hádzali kamene, aj tie vytrhané dlažobné kocky ...

Bývali sme vtedy neďaleko námestia a cesty, kade vojská prechádzali ...  Neskôr sa presúvali hlavne večer a v noci.  Často som počula streľbu zo samopalu ... Tiež to bol  poriadny rachot znásobený tichom noci.  Ostali po ňom diery na fasádach a rozbité okná ...  A strach z ďalšej vojny ... to bolo najhoršie ...  Situácia sa potom z týždňa na týždeň upokojovala, vojaci sa už nepresúvali,  utábotili sa na miestach po celej republike.

Och, ako som sa nechala strhnúť spomienkami  ... ale výročie je výročie ... nie ?  :)
Majte krásne dni horúceho leta ...   pozdravuje vás  Laura ♥

7 komentárov:

  1. Lauri, presne tak, aj keď sa človek tým nechce zapodievať, má to v hlave, v mysli, nedá sa inak. My s mužom sme včera hneď od ráno rozprávali deťom svoje zážitky. Rádio a TV som ani počúvať a pozerať nemohla, mala som zimomriavky a slzy na krajíčku.
    Našťastie mi to s deťmi prešlo zas veselo, ale kebyže sme s mužom doma sami, celý deň spomíname.
    Nádhernááááá fotka!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Vzpomínku na ten den mám v sobě stále živou. Bylo to zlé,neuvěřitelné.
    Hanka

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Lidé by neměli zapomínat a měli by ty vzpomíky a zkušenosti předávat dalším generacím.
    Podle průzkumů prý většina mladých o roku 68 nic neví.
    Jinak, Lauri, mým rodičům bylo taky 13 let ;)
    Hezký den, Ilona

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Zdravím, většina mladých, pokud se o to vyloženě nezajímá ani nemůže nic vědět o roku 68, protože se o tom ve škole neučí. Petra

      Odstrániť
    2. Péťo, syn je ve 3. třídě, takže nevím, co se dnes učí ve vyšších třídách. Syn má tyto informace od nás a od prarodičů. Myslím si, že je to základ všeobecného rozhledu.
      Hezký den. Ilona

      Odstrániť
  4. My jeli vlakem od babičky a dědy z Oravy a když jsme přijížděli na nádraží Bubny tak v tunelu stály tanky - nevěřila jsem svým očím a bulela jsem, , aniž bych věděla co se děje .Ale tanky tenkrát, to mi bylo 14 let pro mě znamenali válku.....bylo to smutné.Vidím to jako dneska.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Veľmi pekne vám ďakujem za vaše spomienky v komentároch ... Súhlasím s Ilonkou, že deťom majú predovšetkým rodičia a starí rodičia prijateľnou formou vysvetľovať informácie patriace k všeobecnému rozhľadu. Nespoliehať sa len na školu. :)

    OdpovedaťOdstrániť